Cirkev

Malý Šariš je obec s občanmi prevažne rímsko-katolíckeho vierovyznania. V roku 1992, keď bolo sčítanie ľudu, sa z 1275 obyvateľov k rímsko-katolíckemu vierovyznaniu hlásilo 1012 obyvateľov. K príslušnosti evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania sa hlásilo 133 obyvateľov, ku grécko-katolíckemu vierovyznaniu 38 obyvateľov a 11 obyvateľov uviedlo, že je bez vierovyznania.
Obec mala svoj kostol pravdepodobne už v 13. storočí. V tridsiatych rokoch 14. storočia v ňom pôsobil farár Miko. Kostol a fara jestvovali aj v nasledujúcich storočiach.

V súčasnosti je v obci farárom Mgr. Ján Petro. Pán farár okrem svojich bežných povinností taktiež organizuje aj stretnutia pre deti a mládež, každoročne organizuje detský letný tábor, stretnutia s birmovancami, prípravy detí na prvé Sväté príjimanie a taktiež prípravy k manželstvu.

V búrlivých rokoch reformácie deväť desatín obyvateľstva Slovenska konvertovalo na protestantskú vieru. K takému rýchlemu obráteniu prispel aj fakt, že podľa vtedajších zvyklostí poddaný ľud nasledoval vo viere svojho zemepána. Malošarišská katolícka farnosť bola po prevzatí kostola luteránmi – asi koncom 16. alebo začiatkom 17. storočia – pripojená k Veľkému Šarišu, kde rímsko-katolícki duchovní pôsobili až do Thokolyho povstania v sedemdesiatych rokoch 17. storočia. Činnosť veľkošarišskej fary bola obnovená až po Thokolyho porážke. V priebehu nasledujúcich desaťročí sa mnohí zemepáni, a s nimi aj poddaní, vrátili späť do lona katolíckej cirkvi.
Zo spomínaného obdobia nám nie sú známe bližšie okolnosti, ale fakty hovoria, že v roku 1684 bol v Malom Šariši vybudovaný kostol, zasvätený k úcte Všetkých svätých. Okolo roku 1702 bol prebudovaný a v roku 1804 alebo 1806 reštaurovaný.

Za panovania Jozefa II., v roku 1788, bola v Župčanoch zriadená samostatná duchovná správa a Malý Šariš tam bol priradený. Miestnym kaplánom sa stal Juraj Hibner. O 18 rokov neskôr, v roku 1806, bola správa povýšená na faru.
Naľavo od kostola je drevená zvonica.Župčiansky kňaz dostával ročný plat 230 zlatých od Zbožných základnín pri Biskupskom úrade v Košiciach. Okrem toho každý malošarišský gazda – katolík mu bol povinný dať raz ročne jeden korec žita a jeden korec ovsa, želiar polovicu z toho. Každý gazda mu ešte raz v roku priniesol jednu sliepku, štyri kurčatá a priviezol jeden voz dreva. Od obce dostal kňaz raz ročne gbol pšenice, také isté množstvo žita, jarca a ovsa.
V roku 1814 žilo v Malom Šariši 410 katolíkov, z toho 337 vo veku po prvom svätom prijímaní. Vo Vydumanci žilo 40 katolíkov, z toho 25 po prvom svätom prijímaní.

Kostol bol renovovaný v roku 1928, ale korene líp, ktoré ho obklopovali, postupne narúšali jeho základy a múry začali pukať. Okolo roku 1944 bol zbúraný a na jeho mieste. postavený nový, terajší kostol Krista Kráľa. Stavba bola zrealizovaná za dekana Ladislava Herbsta, posviacka sa konala v máji roku 1948. Projekt vypracoval architekt J. Byrtus z Michaloviec. Kostol, uvedený v súpise pamiatok východného Slovenska, je secesne riešenou stavbou, inšpirovanou neogotikou.

V súpise hnuteľných pamiatok Východoslovenského kraja z roku 1969 sú: barokový zvon z roku 1769, liaty v Prešove a dva pozlátené kalichy zo striebra. Jeden je gotický, pochádza zo štrnásteho storočia, zdobený je tepanými trojlístkami, druhý pochádza z obdobia klasicizmu – z roku 1831 – a je zdobený tepanými listovcami a ružicami.
Pri vchode do kostola od roku 1967 stojí vymurovaná jaskyňa Lurdskej Panny Márie. Posledná maľba interiérov kostola bola urobená v roku 1968. Súčasný výzor kostol získal v roku 1991, po realizácií kostolnej prístavby s obslužnými a sociálnymi miestnosťami.

Kostol je ohradený múrom, v ktorom sa nachádza kultúrna pamiatka – náhrobník. Pochádza z konca 18. storočia a je hodnotným dokladom klasicistickej kultúry tohto obdobia. Dvojitý erb s barónskymi korunkami a vyryté mená manželského páru sú v súčasnosti nečitateľné. Medailónky, umiestnené v medzistĺpových priestoroch znázorňujú svätú Annu s Pannou Máriou a svätého Juraja, zabíjajúceho draka.

V trojuholníkovom štíte je plastický znázornené Božie oko. V roku 1993 bol tento pieskovcový náhrobník reštaurovaný akademickým maliarom – reštaurátorom Ľudovítom Štrompachom. Hrobka sa podľa ústneho podania tiahne asi dva metre smerom ku kostolu. Poslednýkrát bola otvorená počas výstavby kostola Krista Kráľa. Boli do nej uložené všetky ľudské kosti, nájdené pri kopaní základov.

Malošarišskí veriaci pochovávali svojich zomrelých okolo kostola zrejme od postavenia v 13. storočí, tak ako to koncom 11. storočia nariadil kráľ Ladislav. Rozloha cintorína presahovala terajšie kostolné múry o niekoľko metrov. Na nádvorí sa zachovalo ešte niekoľko neidentifikovateľných náhrobných kameňov. Pod náhrobným kameňom so železným krížom podľa ústneho podania odpočíva dôstojný pán Havaj, rodák z Malého Šariša.

Terajší cintorín bol založený niekedy v polovici minulého storočia. V intraviláne kostola sa však prestalo pochovávať oveľa skôr. Duchovný otec Štefan Feťko, správca župčianskej fary v rokoch 1957 – 1975, vo farskej kronike uvádza, že cintoríny sa za dedinou začali zakladať počas panovania Jozefa II. ( 1780 – 1790), najneskôr počas veľkej epidémie cholery v rokoch 1829 – 1831, kedy napríklad v župčianskej farnosti na mor zomrelo 273 ľudí.

V spomínanom medziobdobí ako miesto odpočinku zomrelých slúžil pravdepodobne cintorín na začiatku honu Čadaj, naľavo od miesta, kde sa začína poľná cesta do Župčian. Svedčia o tom kosti, nájdené pri kopaní základov domov.

Susedná obec Župčany mala aj osobitný cholerový cintorín. Z toho sa dá usudzovať, že tomu tak bolo aj v Malom Šariši. Ale dnes je už len vo sfére dohadov, kde ležal a či to náhodou nebol práve cintorín na začiatku Čadaja.
Ďalšie miesta posledného odpočinku sú spojené so šľachtickými rodinami malošarišských zemepánov. Priamo v obci, v parku, je udržiavaný malý Hodossyho cintorín. Odpočívajú na ňom rodičia posledného majiteľa panstva pred znárodnením: Hodossy Imre (1840 – 1909), jeho manželka Anna, rodená Piller (1841 – 1919) a ich vnuk Hodossy Imre (1906 – 1937). Tento mladý muž zahynul pri havárii svojho športového lietadla blízko Šarišských Michalian. Pôvodne bol pochovaný v jednej z troch krýpt, umiestnených v prostriedku parku. Na priamu žiadosť jeho sestry, žijúcej v Rakúsku, boli Imreho pozostatky – v cínovej truhle, s plexisklom v tvárovej časti – v októbri 1995 exhumované a uložené do hrobu vedľa jeho starých rodičov. Prázdne krypty boli zasypané. Okrem týchto troch hrobov sú na cintoríne aj dva bližšie neidentifikovateľné náhrobné kamene.

Melioriszove hroby sú v bezprostrednej blízkosti kolmice ciest, oproti poľnej ceste do Župčian. Sú v nich uložené pozostatky Meliorisza Kálmana (1858 – 1922), jeho manželky Marisky, rodenej Banó (1862 – 1921) a ich najstaršieho potomka syna Jeno (1880 – 1904), ktorý tento svet opustil dobrovoľne vo veku nedožitých 24 rokov po tom, čo mu rodičia zabránili oženiť sa s miestnym dievčaťom z gazdovskej rodiny.
V katastri obce sa nachádza aj židovský cintorín. Jeho posledným správcom bol obchodník a krčmár Sommer. Na cintoríne, umiestnenom na svahu lesa v hone Vižrivol, boli pochovávaní židia z Malého Šariša, Župčian, Kojatíc a Chminianskej Novej Vsi. V súčasnosti je cintorín, kedysi oplotený, zdevastovaný a zanedbaný.

História nám zanechala mená troch Malošarišanov, vykonávajúcich kňazské povolanie:
• vyžšiespomínaný dôstojný pán Havaj – ústnym podaním sa zachovalo len jeho priezvisko,
• Jozef Zlatohlavý – vysvätený za kňaza v roku 1916,
• Ján Petruš, nar. 09. 05. 1921 v Janovíku, vysvätený za kňaza v roku 1946. Boli to zatiaľ posledné primície v obci. Dôstojný Ján Petruš žije v súčasnosti vo Svite.